Bobor potlach vancouver a
Posilam prani!
Shared by Madla Khandl on 05/28/2017
017 a

Vcera me tato stranka upozornila, ze byl den Tvych narozenin! Bylo me smutno a tak nejak jsem ani nevedela co k tomu rici, ale protoze verim na zivot po smrti, tak pevne verim, ze nekde ctes moje slova. Pripila jsem si sklenkou vina na Tvoji pamatku. Vsem nam moc chybis, ale pevne verim, ze na potlachu STO Vancouveru jsi byl s nami v srdci kazdeho z nas! Kazdy den kdyz oteviram e mail, tak me chybi Tvoje maily s prekrasnyma fotkama, at uz Tvyma, nebo nekoho jineho. Chybi me Tvoje rady, ktere jsem tolikrat ocenila a tolik potrebovala jako zacatecnik. Vlastne diky Tobe jsem se dala na foceni a jsem Ti hrozne vdecna, ze jsi me dovedl k tak krasnemu hobby. Musim Ti rici, ze pokazde, kdyz stisknu spoust, jsi stale se mnou, rikam si, jak by jsi to Ty asi nastavil, jak to udelat co nejlepe. Chybi me Tvoje Emaily, kde jsi me preposilal zajimavosti z celeho sveta. Vazim si toho, ze loni na nas posledni potlach 40teho vyroci TPHB, kdyz jsem Ti volala jsi rekl, ze mas hrozne moc prace, ale kdyz je to nas posledni, ze to nejak udelas a slibil jsi, ze prijedes. Svuj slib jsi splnil, dojel jsi na Bush River asi v 10.30 vecer, byli jsme vsichni moc radi, ze Te zase vidime. Kdyz jsi odjizdel, tak jsme se rozloucili a nikdo z nas netusil, ze je to naposledy. Odesel jsi rukou vraha, ktery vubec netusi, jak bezva kamarada nam vzal, kolika lidem, kteri Te znali a meli radi zmenil zivot. Za sebe mohu rici, ze od te chvile, kdy jsem se  dozvedela jakym krutym zpusobem uhasl Tvuj zivot, vstoupil do me strach se kterym budu dlouho bojovat.

Chybis nam vsem a moc, nejak to ani nejde slovy vyjadrit, ale jsem si jista, ze tam kam jsi odesel,mas kolem sebe plno dobrych kamaradu! My pozemsti na Tebe myslime stale a nikdy nezapomeneme!
Bobore, diky za vsechno!

Madla

MOJE KAMARÁTSTVO S BOBROM
Shared by Vlado Kovac on 02/21/2017
Bobor 51

         V roku 1984 ako každoročne na jar usporiadal náš horolezecký oddiel kurz pre začiatočníkov. Ako inštruktor som si hneď všimol jedného začiatočníka, bol akosi iný. Mal správnu výstroj do hôr, veľa toho nenahovoril, ale všetky úkony robil zodpovedne a svedomito. Bol trocha starší od väčšiny ostatných a chodil s trampami už dlhé roky a oni ho volali Bobor.

 

        Obľúbil som si ho, brával som si ho na lano neskôr na túry do hôr.  Zistil som, že horolezectvo ho láka  skôr preto, aby jeho pobyt v prírode bol dôvernejší.  Nešlo mu o veľké výkony, skôr o túry s dlhým pobytom - bivakom a ďalej od hlučného davu. V podstate také túry som mal aj ja rád, takže sme si vyhovovali. Jednodňová túra neni túra, prehlásil raz, keď som nemohol prísť na dva dni. Tak sme chodili do Tatier, Vysokých aj Západných, piliermi, hrebeňmi a trocha viac nabalený.

         Najkrajším naším zážitkom bol v roku 1989  trek na Ťan - Šan vedený Litevcami. Ľubo bol vo svojej koži - krásne hory, čisté lesy, rieky a divoké kone. To je ako Kanada hovorieval.

 

         Po návrate domov mal ešte prázdniny, tak si odskočil do Rakúska. Ale akosi sa už zabudol vrátiť.  Dopisovali sme si stále, a neskôr keď sa usadil v tej svojej vysnívanej Kanade, posielal mi hodne fotiek z túr, ktoré tam robil. Veľakrát to boli fotky aj z jeho obľúbeného Stanley Parku, kde žial jeho krásny život ukončila ruka vraha. Posledný mail som od neho dostal 27. januára, 4 dni pred jeho smrťou.

         Veľa som sa od neho naučil, od budovania táborov až po vnímanie Ducha hôr.  Vďaka za všetko Ľubo.

 

         Nikdy nezabudnem na krásne chvíle v horách, ktoré som s ním strávil, a ktoré ma vždy obohatili. V spomienkach mi ostanú aj niektoré jeho často užívané výroky, ako - tak si kuštik sednime a veget,  alebo  nebudz mäkky.

 

 

                                                                                                                               So smútkom spomína       Vlado Kováč

Shared by Vlado Saro on 02/19/2017
parkovisko pod Morskym okom vo Vihorlate, kde koncime vyslap na Sninske kamene

priatel muoj, ako si to skoncil...

pre doposial zijucich pripajam zopar spomienok na spolocne stravene chvile s tymto skvelym clovekom v septembri 2016

Mt. Cheam
Shared by Marian Letavay on 02/13/2017
peak

Lubo mi ukazal cestu na vrchol of Mt. Cheam (2,104m)  pri Chilliwacku. Bola to pekna tura z parkoviska pod vrcholom. Pre neho to nebol prvy vystup. Predtym si nasiel chodnik z udolia a vyslapal to sam az na vrchol. 

Presli sme spolu kus cesty, z Rakuska do Saskatoonu a nakoniec do Vancouveru. Budes nam chybat.

Marian a Kamila 

Shared by Zdeno M on 02/12/2017

Bobor – tramp, horolezec, fotograf ale hlavne skvelý kamarát. Spoznali sme sa krátko pred naším výletom na Ťan-šan a krátko po ňom ubzikol za hranice. Bolo z toho kamarátstvo na celý život. Keď sme sa o pár rokov stretli, Zuzka sa mu nežne prihovorila „Ahoj Bobrík”, on hlbokým hlasom zahučal „Som Bobor” a šibalsky sa usmial. Áno to bol Bobor, silný húževnatý chlap s obrovským otvoreným srdcom pre každého.

Bobor, Každý s Tebou plánoval ďalšie vandre. Bude nám chýbať Tvoje „Ahoj“. 

Tak šťastnú cestu a niekedy zase „Ahoj“.

Zdeno, Zuzka

Na stránkach Severky spomínajú kamaráti
Shared by Duri Salak on 02/10/2017

TIK, Amazonka, Ľubo, Nora, Davy Brčo a Dobrodruh
spomínajú na stránkach SEVERKY:

http://www.severka.nfo.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=274

 

stratené miesto
Shared by Juraj Salak on 02/09/2017
z terasy Zibrínky 1996

S Bobrom sa dalo stretnúť po rokoch a bolo to akoby sme sa videli včera.
A s chatkou Zibrínkou to bolo tak isto, ako keby by sme tam spali včera.

Tam sme mali krásny výhľad dážď - nedážď a krásne rozhovory. Vždy sme znovu spomínali ako nás tam prvý krát na hrebeni po štvornožky odfukovalo, len sme si líhali na zem, pridržiavali sa cepínami a v krátkych útlmoch vetra sme poskočili o dva-tri kroky ďalej. 

Bobor tú magickú atmosféru toho miesta miloval. Zibrín – v mojich očiach pán horolezec – našiel pre tú chatku jedno z najkrajších miest na celom svete.  Aj praktické výhody malo - okrem iného v tej spomenutej víchrici tam bol iba vánok.

Ľubo, keď ma tam zobral veľmi skoro po našom zoznámení v Horolezeckom Oddieli Slávia, mi prejavil velikú dôveru lebo to bolo  tajné miesto ktoré sa nesmelo prezradiť ceprom aby sa nezničilo.

Priložená fotka sú z neskoršej doby – 1996 - keď Bobor doletel z Kanady a ja prifrčal z Rakúska a streli sme sa na tom starom mieste, fantastický to výlet z Boce. Veď aj skončil v Boci, tradičnou odbočkou pred autobusom do  tradičnej krčmy.

Zibrínka sa pominula, Ľubo tiež.

Bodaj sa znova stretli, nech tam Bobor znovu môže vyniesť liatinovú platňu na piecku a fľaštičku, aby bolo sucho a teplo.

To Ti prajem, kamarát.

Sunset with Bobor
Shared by Katarina Hlivarova on 02/09/2017
Sunset with Bobor

Bobor,

it was just recently we met you by coincidence at the top of Hollyburn Mountain after the New Year to celebrate with you at the beautiful sunset. We were freezing cold while wind was biting our faces and hands to take perfect pictures with our cameras, but you did not seem to have any problem. Like you said to me later in e-mail:

"Neboj, moje prsty su zvyknute na trosku prijemnej nepohody.” 

It’s hard to believe that we won’t see you again and share the beautiful memories of that moment…….

I would like to dedicate this sunset picture in memory of you….. 

 

Katarina & Stas

Naše križovatky.
Shared by Davy Kosice - Vancouver on 02/08/2017
Jarnik kosickych trampov

Je vraj vyššia moc, ktorá spôsobuje, že z nejakého dôvodu nás niektorí ľudia sprevádzajú celým životom, s inými sa v určitom období stretneme a neskôr rozídeme, niektorí nás inšpirujú a pozdvihnú, na iných chceme čím skôr zabudnúť...

 

A sú ešte takí, s ktorými sa opakovane stretávame v rôznych obdobiach nášho pobytu na tejto planéte.

Tak nejak to bolo aj s Bobrom a so mnou.

Šli sme veľakrát vedľa seba ako dve koľajnice sledujúc vzájomne svoje osudy, občas sa naše cesty pretli na výhybkách života, navzájom sme si dobili batérie, a znovu sme ďalej fičali každý po tej svojej koľaji.

 

Pred pár rokmi sa naša veľká celosvetová  trampská rodina lúčila s podobne jedinečným kamarátom Lampom, a náhodou som si vypočul niekde na webe Fonyho veselé príhody z ich spoločnej minulosti.

Veľmi to so mnou zamávalo, a preto cítim, že každý by mohol prihodiť nejaké vlastné polienko do mozaiky spomienok na Bobra, unikátnu osobnosť košického aj vancouverského trampingu. Možno nejaká príhoda, odstavec, veta, fotka ...

 

 

Každý poznal Bobra hlavne cez svoje osobné zážitky, ja sa tu skúsim podeliť s kamarátmi o tie svoje.

 

..... prvýkrát som stretol Bobra v zlatej ére košického trampingu niekedy na prelome 70-tych a 80-tych rokov. Bol som vtedy už šerifom slávnej osady Orion, voleným marshallom košických trampských osád, spevákom, plackožrútom atď., neskutočná kariéra ... No a potom ma niekto zoznámil s Bobrom.

Naraz som stál pred ,,omnoho" starším vážne vyzerajúcim človekom s ostrou opálenou tvárou, o ktorom som vedel, že v obmedzených možnostiach cestovania zliezol najvyššiu horu Pamíru, je členom starej košickej osady Prvé Ohne, a ktoviečo ešte.

Neskôr som sa dočítal, že keď sa vtedy už celosvetovo známy Bob Dylan prvýkrát osobne zoznamoval s Johny Cashom, tak sa slávnemu Bobovi triasli kolená... Ja som bol v tom okamihu na tom asi presne tak ...

 

..... o niečo neskôr sme založili takú superilegálnu nadstavbu trampingu pre úzky kruh osobností, ktoré sa chceli naučiť ešte o niečo viac, ako len táboriť v snehu či vrhať nožom a tomahawkom. Nazvali sme sa Woodcraft podľa E.T.Setona, každý sa delil s ostatnými o svoju unikátnu filozofiu, znalosti a zručnosti, v dnešnej dobe by sa to asi blížilo k bushcraftu. To už som Bobrovi dokonca myslím tykal :-)

Na jednom zimnom táborení pod Kráľovou hoľou po slávnostnom sneme v nádhernom Canyone del Oro sme sa prebudili do mrazivého slnečného rána. Indián Amaru tancoval po snehu okolo dymiaceho tee pee polonahý v bedernom rúšku s kožušinovou čiapkou a bizónimi rohmi, zálesák Charlie skúšal ručne vyrobené snežnice, traper Hombre rúbal ľad na vodu atď.

Naraz spoza skalnej rímsy asi 200 metrov vysoko nad nami vykuklo niekoľko turistov-mastňákov, ktorí v šoku čumeli na nečakanú scenériu pod sebou. A vtedy vyšiel z tee pee vážny Bobor, zvrátil hlavu dohora a zahlaholil zvučnou východniarčinou: Co kukaš, mam vybehnuc hore ??

Hlavy zmizli v zlomku sekundy a vtedy som pochopil, že pod kamennou maskou sa skrýva nečakane veselá kopa...

 

..... jednou z najdrsnejších trampských akcií na divokom Východe bol historickou udalosťou inšpirovaný Beh k potoku Squaw.

Uprostred najtuhšej zimy sa každý rok zišlo viac ako dvadsať trampských drsňákov, aby si to rozdali v celodennom behu na snežniciach s povinnou záťažou v batohu. Víťazom trvalo prejsť celú trasu okolo 10-12 hodín podľa snehových podmienok, niektorí došli až na druhý deň po táborení v polke cesty. Po príchode bolo treba ešte znovu prevážiť batoh, postaviť bivak, rozložiť oheň a uvariť na ňom 1L čaju, aby nebola nuda, a až potom vážení sudcovia zastavili stopky. Odmenou všetkým boli nočné výhľady zhora na mesiacom zaliaty Zádielsky kaňon. No a zhodou okolností sa na stupňoch víťazov vyskytla každý rok rovnaká trojica, ktorá nakoniec skončila v Kanade - Bobor, Charlie, Davy.

Toľko kratučký úvod...

Jadro: Bol som vtedy vo forme, tak som makal ako pílka, a po divokom úvode za mnou nakoniec ostali po pár hodinách všetci trampi až na jedného. Šlapal som naplno po čerstvých stopách snežníc a predĺžoval svoj krok na maximum s myšlienkou, že jednoducho musím dobehnúť toho, kto je predo mnou. Po veľmi dlhom stíhaní som nakoniec zbadal v stúpaní predo mnou známu siluetu, zaťal som zuby a zapol na maximálny výkon. Keď som sa priblížil tak na sto metrov, Bobor (kto iný?) sa otočil, zbadal ma, nadvihol si batoh a rozbehol sa na snežniciach do kopca. Vtedy som si povedal, tak na toto už nemám...

Záver: He was freaking tough...

 

..... ešte jedna náhodná fototradícia. Každých zhruba 5 rokov sa v rovnakom mieste a čase ocitli tri spomínané trampské košické samorasty - Bobor, Charlie a Davy, čo sa vždy zvečnilo slávnostnou dobovou fotkou trojice zdraviacej sa zalomeným palcom.

Začalo to na Slovensku pred Bobrovým zasneženým tee pee na ich fleku T.O.Prvé Ohne na Jahodnej, pokračovalo na zimnom sneme Woodcraftu v Nízkych Tatrách, na okraji Zádielskej doliny s fotkou medailistov Behu k potoku Squaw, a potom v Kanade po našej postupnej emigrácii prvýkrát na Cypress Mountain, neskôr na Meager Hot Springs, pri narodení môjho prvého syna, na nádhernom potlachu S.T.O. Vancouver pri Squamish River atd ...

Po každom takomto slávnostnom fotení Bobor pokýval hlavou a preniesol hlbokým hlasom svoje legendárne motto:  Dobre je!

Všetko bolo fotené ešte na celuloidové filmy, fotky zostali nalepené v kronikách, spomienky zaryté hlboko do srdca...

 

..... a nakoniec niečo z jeho kanadského trampovania. Nie každý vie, že Bobor sa na rozdiel od nás neprestajne udržiaval v špičkovej forme. Nejakým spôsobom sa mu kedysi dostala do rúk knižka 101 túr okolo Vancouveru. Bobor sa odvtedy s nadšením vydával skoro každý weekend do neznáma, aby si v nedeľu večer mohol odškrtnúť ďalšiu zdolanú métu. Väčšina týchto hikov boli pritom ťažké dvojdňové šlapáky po takmer neznačených trailoch v totálnej divočine, kde bol odkázaný len sám na seba.

Z jeho rozprávaní si pamätám napríklad stretnutie s medveďmi, keď sa jeden kŕmil na chodníku pred ním a druhý za ním, takže mu to trochu pokazilo časový harmonogram.

Inokedy prešlapal uprostred zimy hore k vzdialeným jazierkam, ale namiesto poschodovej útulne tam našiel len snehovú pláň. Nakoľko bol vzdelaný človek, tak si vypočítal približné súradnice útulne a začal tam odhadzovať sneh. Po chvíli narazil na strechu a do útulne sa dostal okienkom na povale, všetko ostatné bolo pod vyše 10 metrovou vrstvou snehu...

 

 

Moje posledné rozlúčenie s Bobrom:

Žil si sám, ale nikdy si nebol sám.

 

Ahoj kamarát.

 

Davy

T.O. Orion

Košice-Vancouver

Gentle Lubo
Shared by Michael Hanes on 02/08/2017

Lubo was a pleasure to work with and can still hear his voice calling me to help with service calls.    He will be missed by all of us at Ricoh Canada.   

Share a Story:
Story title (its optional):
Story text:
Illustrate your story with a picture, song or video:
Invite your family and friends
to visit this memorial:

Subscribe to receive e-mail notifications when others contribute to this memorial.

This memorial is administered by:

Juraj Salak
Viera VIKI Veidner

4433 views

Have a suggestion for us?

We are waiting for your feedback!