Je vraj vyššia moc, ktorá spôsobuje, že z nejakého dôvodu nás niektorí ľudia sprevádzajú celým životom, s inými sa v určitom období stretneme a neskôr rozídeme, niektorí nás inšpirujú a pozdvihnú, na iných chceme čím skôr zabudnúť...
A sú ešte takí, s ktorými sa opakovane stretávame v rôznych obdobiach nášho pobytu na tejto planéte.
Tak nejak to bolo aj s Bobrom a so mnou.
Šli sme veľakrát vedľa seba ako dve koľajnice sledujúc vzájomne svoje osudy, občas sa naše cesty pretli na výhybkách života, navzájom sme si dobili batérie, a znovu sme ďalej fičali každý po tej svojej koľaji.
Pred pár rokmi sa naša veľká celosvetová trampská rodina lúčila s podobne jedinečným kamarátom Lampom, a náhodou som si vypočul niekde na webe Fonyho veselé príhody z ich spoločnej minulosti.
Veľmi to so mnou zamávalo, a preto cítim, že každý by mohol prihodiť nejaké vlastné polienko do mozaiky spomienok na Bobra, unikátnu osobnosť košického aj vancouverského trampingu. Možno nejaká príhoda, odstavec, veta, fotka ...
Každý poznal Bobra hlavne cez svoje osobné zážitky, ja sa tu skúsim podeliť s kamarátmi o tie svoje.
..... prvýkrát som stretol Bobra v zlatej ére košického trampingu niekedy na prelome 70-tych a 80-tych rokov. Bol som vtedy už šerifom slávnej osady Orion, voleným marshallom košických trampských osád, spevákom, plackožrútom atď., neskutočná kariéra ... No a potom ma niekto zoznámil s Bobrom.
Naraz som stál pred ,,omnoho" starším vážne vyzerajúcim človekom s ostrou opálenou tvárou, o ktorom som vedel, že v obmedzených možnostiach cestovania zliezol najvyššiu horu Pamíru, je členom starej košickej osady Prvé Ohne, a ktoviečo ešte.
Neskôr som sa dočítal, že keď sa vtedy už celosvetovo známy Bob Dylan prvýkrát osobne zoznamoval s Johny Cashom, tak sa slávnemu Bobovi triasli kolená... Ja som bol v tom okamihu na tom asi presne tak ...
..... o niečo neskôr sme založili takú superilegálnu nadstavbu trampingu pre úzky kruh osobností, ktoré sa chceli naučiť ešte o niečo viac, ako len táboriť v snehu či vrhať nožom a tomahawkom. Nazvali sme sa Woodcraft podľa E.T.Setona, každý sa delil s ostatnými o svoju unikátnu filozofiu, znalosti a zručnosti, v dnešnej dobe by sa to asi blížilo k bushcraftu. To už som Bobrovi dokonca myslím tykal :-)
Na jednom zimnom táborení pod Kráľovou hoľou po slávnostnom sneme v nádhernom Canyone del Oro sme sa prebudili do mrazivého slnečného rána. Indián Amaru tancoval po snehu okolo dymiaceho tee pee polonahý v bedernom rúšku s kožušinovou čiapkou a bizónimi rohmi, zálesák Charlie skúšal ručne vyrobené snežnice, traper Hombre rúbal ľad na vodu atď.
Naraz spoza skalnej rímsy asi 200 metrov vysoko nad nami vykuklo niekoľko turistov-mastňákov, ktorí v šoku čumeli na nečakanú scenériu pod sebou. A vtedy vyšiel z tee pee vážny Bobor, zvrátil hlavu dohora a zahlaholil zvučnou východniarčinou: Co kukaš, mam vybehnuc hore ??
Hlavy zmizli v zlomku sekundy a vtedy som pochopil, že pod kamennou maskou sa skrýva nečakane veselá kopa...
..... jednou z najdrsnejších trampských akcií na divokom Východe bol historickou udalosťou inšpirovaný Beh k potoku Squaw.
Uprostred najtuhšej zimy sa každý rok zišlo viac ako dvadsať trampských drsňákov, aby si to rozdali v celodennom behu na snežniciach s povinnou záťažou v batohu. Víťazom trvalo prejsť celú trasu okolo 10-12 hodín podľa snehových podmienok, niektorí došli až na druhý deň po táborení v polke cesty. Po príchode bolo treba ešte znovu prevážiť batoh, postaviť bivak, rozložiť oheň a uvariť na ňom 1L čaju, aby nebola nuda, a až potom vážení sudcovia zastavili stopky. Odmenou všetkým boli nočné výhľady zhora na mesiacom zaliaty Zádielsky kaňon. No a zhodou okolností sa na stupňoch víťazov vyskytla každý rok rovnaká trojica, ktorá nakoniec skončila v Kanade - Bobor, Charlie, Davy.
Toľko kratučký úvod...
Jadro: Bol som vtedy vo forme, tak som makal ako pílka, a po divokom úvode za mnou nakoniec ostali po pár hodinách všetci trampi až na jedného. Šlapal som naplno po čerstvých stopách snežníc a predĺžoval svoj krok na maximum s myšlienkou, že jednoducho musím dobehnúť toho, kto je predo mnou. Po veľmi dlhom stíhaní som nakoniec zbadal v stúpaní predo mnou známu siluetu, zaťal som zuby a zapol na maximálny výkon. Keď som sa priblížil tak na sto metrov, Bobor (kto iný?) sa otočil, zbadal ma, nadvihol si batoh a rozbehol sa na snežniciach do kopca. Vtedy som si povedal, tak na toto už nemám...
Záver: He was freaking tough...
..... ešte jedna náhodná fototradícia. Každých zhruba 5 rokov sa v rovnakom mieste a čase ocitli tri spomínané trampské košické samorasty - Bobor, Charlie a Davy, čo sa vždy zvečnilo slávnostnou dobovou fotkou trojice zdraviacej sa zalomeným palcom.
Začalo to na Slovensku pred Bobrovým zasneženým tee pee na ich fleku T.O.Prvé Ohne na Jahodnej, pokračovalo na zimnom sneme Woodcraftu v Nízkych Tatrách, na okraji Zádielskej doliny s fotkou medailistov Behu k potoku Squaw, a potom v Kanade po našej postupnej emigrácii prvýkrát na Cypress Mountain, neskôr na Meager Hot Springs, pri narodení môjho prvého syna, na nádhernom potlachu S.T.O. Vancouver pri Squamish River atd ...
Po každom takomto slávnostnom fotení Bobor pokýval hlavou a preniesol hlbokým hlasom svoje legendárne motto: Dobre je!
Všetko bolo fotené ešte na celuloidové filmy, fotky zostali nalepené v kronikách, spomienky zaryté hlboko do srdca...
..... a nakoniec niečo z jeho kanadského trampovania. Nie každý vie, že Bobor sa na rozdiel od nás neprestajne udržiaval v špičkovej forme. Nejakým spôsobom sa mu kedysi dostala do rúk knižka 101 túr okolo Vancouveru. Bobor sa odvtedy s nadšením vydával skoro každý weekend do neznáma, aby si v nedeľu večer mohol odškrtnúť ďalšiu zdolanú métu. Väčšina týchto hikov boli pritom ťažké dvojdňové šlapáky po takmer neznačených trailoch v totálnej divočine, kde bol odkázaný len sám na seba.
Z jeho rozprávaní si pamätám napríklad stretnutie s medveďmi, keď sa jeden kŕmil na chodníku pred ním a druhý za ním, takže mu to trochu pokazilo časový harmonogram.
Inokedy prešlapal uprostred zimy hore k vzdialeným jazierkam, ale namiesto poschodovej útulne tam našiel len snehovú pláň. Nakoľko bol vzdelaný človek, tak si vypočítal približné súradnice útulne a začal tam odhadzovať sneh. Po chvíli narazil na strechu a do útulne sa dostal okienkom na povale, všetko ostatné bolo pod vyše 10 metrovou vrstvou snehu...
Moje posledné rozlúčenie s Bobrom:
Žil si sám, ale nikdy si nebol sám.
Ahoj kamarát.
Davy
T.O. Orion
Košice-Vancouver
